Nie, neišlo však o rozhovor. Ani o 15 minút slávy. Nebola to metafora. Išlo o obyčajný, dávno známy a neúprosný - čas.
Tento pán bol Zberateľ času. Už tomu bude pár zím, čo si uvedomil, aký je čas vzácny, len... nedá sa kúpiť za peniaze.
Čas môžete premrhať. Môžete ho využiť, zúročiť, môžete ho dokonca speňažiť, veď „čas sú peniaze." Akurát opačne to neplatí. Čas môžete ale venovať. Niečomu, alebo niekomu.
A tak Zberateľ chodil za ľuďmi a jeho prosbou bol čas. Mnoho darcov-nedarcov ho vysmialo, alebo sa rozzúrilo, keď ich otrávil takýmto nezmyslom. No boli takí, ktorí s úsmevom povedali „Dobre..." i keď väčšinou ho nebrali vážne a súhlasili len z recesie, alebo kvôli sympatiám s jeho prostoduchou požiadavkou.
A tak mal Zberateľ vždy o trochu viac času. Ale aby ho nestrácal, tak rýchlo išiel zháňať ďalší... to bolo pred štyridsiatimi rokmi.
Ľudia by na neho možno boli aj zabudli, ale keď sa udiali neobvyklé veci, ľudia si povedali „Veru, tu chýbalo tých 15 minút. Hlúpy zberateľ!..." Ak sa niekomu stala nehoda, bolo to preto, lebo meškal, ako inak, pätnásť minút. Aj na starobu vraj tí „darcovia" zomierali o štvrťhodinu skôr, než bol ich čas (aj keď - kedy je naozaj TEN čas?)... Milencovi by stačilo 15 minút, aby zastihol svoju pravú a jedinú a vyznal jej lásku, lenže... nestihol. A možno by nepotreboval ani tých zázračných pätnásť. Ale všetko sa už zaokrúhľovalo na, akože rovných, 15.
Ale to sú najskôr len povery...
Zberateľ vraj ale stále zbiera. Aj v deväťdesiatich deviatich rokoch vládze. No zmenil sa. Je z neho ufrflaný starý chlap, ktorý už ani nevie, prečo zbiera, to čo zbiera. Snáď aby mal ešte trochu času, keď mu stovka dýcha na chrbát... Aby ešte mal trochu času.