O srdci...

Autor: Boris Svoboda | 23.11.2008 o 0:19 | Karma článku: 2,03 | Prečítané:  712x

Žiadny človek nemá pod kontrolou teplo. Nikdy ho sám nevytvorí...

Ako malý som býval často chorý. Keď mi vybrali mandle, môj zdravotný stav sa zlepšil. Už som si konečne myslel, že budem mať pokoj. Ale v tom to prišlo. Bolo to niekedy na jeseň. Zdravie sa mi podlomilo a začal som cítiť bodavú bolesť v hrudníku.

Išli sme teda k lekárke. Tej sa moje dýchanie nepozdávalo a až snímok jej ukázal tú šokujúcu vec:
- Váš syn má srdce z kameňa!
- Kde to mohol chytiť? - pýtala sa zdesene moja mama.
- Je to všade vo vzduchu. Naše deti sú neprestajne vystavované patogénom. A najhoršie je, že ľudia podceňujú sprievodné znaky.
Mamina nechápala, kedy k tomu mohlo dojsť. Doktorka nám ale vysvetlila, že srdce neskamenie cez noc. Kým sa dostane do takéhoto štádia, trvá to aspoň pol desaťročia. To sme sa dozvedeli až neskôr.
- Musí sa najprv ochladiť, zamrznúť, až potom skamenie.
- Ako sa to mohlo stať? - nechápal som.
- Musel si ho často nechávať v chlade, na zime. Možno to boli len maličkosti na začiatku, ale za tých pár rokov sa to nazbieralo. Keď sa nejaký sval nepoužíva, tak ochabne. Pri necitlivom sarkazme sa vraj srdce niektorých ľudí ochladí až o 20 stupňov v priebehu niekoľkých sekúnd!!!

No dobre, ale čo teraz? Doktorka mi odporučila, aby som vykonával nejakú aktivitu. Vraj nesmiem dovoliť, aby srdce nič nerobilo, vraj má vykonávať živú činnosť, nie len pasívne prijímať to, čo sa mu predloží. Chcel som, aby sa môj stav zlepšil, tak som, i keď veľmi veľmi veľmi neochotne, súhlasil. Najlepšie riešenie vraj je kráčať, alebo lepšie bežať spolu s iným človekom. Nie som športový typ, to by však nebol najväčší problém. Aká bola moja frustrácia, keď som zistil, že v našom okolí chodí behať len jeden človek. Patetický rojko. Idealista. Stále milý...ale ja nemám rád tieto typy. To, akí sú milí, mi pripadá hlúpo. Netvrdím, že sú neúprimní. Ale už ich vidím, keď do ich života príde nejaký problém. Vtedy ich oduševnenie istotne opadne...
- AU -
Ako som takto uvažoval, bodlo ma v hrudníku silnejšie, ako kedykoľvek predtým. Musel som sa prekonať a ísť behať.

- Ahoj! Rád ťa vidím. Konečne nebudem behať sám. Zvykneš behať?
- Ani nie – odvetil som nedôverčivo – Kde sa tu vlastne dá behať, veď tu nie je žiadna cesta.
- Ó, mýliš sa. Pôjdeme touto úzkou cestičkou do kopca.
- DO KOPCA??? Ty si sa asi zbláznil...Veď tam je také brutálne stúpanie. Ja som si myslel, že to bude ľahká prechádzka, nie vysokohorská túra! Navyše, kam sa dostaneme? Ani presne neviem, čo je na konci tej cesty...
- To ani ja – usmial sa môj „partner“ v behu. LEN v behu. Neboli sme priatelia na život a na smrť – Ani ja presne neviem, kam sa dostaneme. Mám ale istý obraz od tých, čo tam už boli. Úprimne povedané, na konci som ešte nebol. Ale každým dňom sa mi podarí zabehnúť ďalej a ďalej. Stojí to za to!
- No iste! Bezcieľne sa tu premávať nebudem –
odvrkol som a vydal som sa preč pomalým krokom, pretože bodavá bolesť mi sťažovala dýchanie.

Hneď na druhý deň som išiel za doktorkou. Vytmavil som jej to. Nemôžem predsa behávať s niekým, kto nemá jasný cieľ.
- Cieľ??? Kto tu hovoril o cieli! Ja som ti predsa naordinovala „Behanie s človekom“. Po jeho boku. Ani on nie je dokonale zdravý. Mal si ísť s ním a keby to potreboval, mal si ho podoprieť, mal si mu pomôcť. O to išlo. Neišlo o žiadny cieľ. Mimochodom, ty máš cieľ?
- No...nemám, ale aspoň nemám taký nejasný cieľ, ako on...- a bol som morálnym víťazom tejto debaty. Vždy som!

Dlhé mesiace som hľadal nejaký alternatívny spôsob, ako zahriať svoje srdce. Až potom som to pochopil. Riešenie nemalo byť medicínske, ale prirodzene nádherne poeticky....fyzikálne.
Ak máte kus ľadu, zohrejete ho iba pôsobením niečoho, čo má vyššiu teplotu. Sám od seba sa ľad nikdy nezohreje, neroztopí. Potreboval som niekoho, kto mal srdce horúcejšie, než ja. Niekoho, pri kom by sa mi zohrialo. A našiel som. Túúúúúúúúúúúúúúúúúúúúú najúúúúúžasnejšiu osobu na svete. Bola to jedna báseň, bolo to takééééé krááááááásne....keď sme boli spolu. 

Keď sme sa vzdialili, bolo to ešte horšie. Nedokázal som spať. Triasol som sa od zimy. Keď som si po nociach meral teplotu, nameral som hodnoty hlboko pod bodom mrazu. Bol som v panike. Snažil som sa zahriať pri jedinom zdroji tepla, ktorý som videl. Až raz, keď som sa priblížil k tomu človeku na bezprostrednú vzdialenosť
- PUK -
A moje srdce prasklo. Previezli ma do nemocnice. Takmer v bezvedomí som videl doktorku, ako vraví: „Toto bola tá najbláznivejšia vec, akú si mohol urobiť. To teplo ťa lákalo, ale je to zradné teplo. Je to najagresívnejší druh tepla, ktorý ak sa nekontroluje, poláme každé srdce...“

Tak som prešiel niekoľkými operáciami, nejako mi to moje srdce pozliepali. Ešte veľmi dlho som musel rozmýšľať, ako budem pokračovať. A deň čo deň som si vybavoval v spomienkach slová lekárky: „Žiadny človek nemá pod kontrolou teplo. Nikdy ho sám nevytvorí. Ak sa mu ho aj podarí nájsť, sám ho jednoducho nikdy, nikdy nezvládne...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, tvrdí Gučík.

PLUS

Takto očividne kradnúť, to sa vymyká zvyklostiam, hovorieval Dzurinda

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.


Už ste čítali?